Apeninský polostrov v Napoleonskom období

Odozva Veľkej francúzskej revolúcie v Taliansku

V 18. storočí prebehli v Lombardii, Parme, Toskánsku a Neapolsku osvietenecké reformy, ktoré pripravili pôdu pre prijatie nových revolučných myšlienok z Francúzska.
Udalosti vo Francúzsku v rokoch 1789 až 1794 vplývali hlavne na taliansku mládež. Práve z tejto skupiny sa formovali strojcovia vzbúr a reforiem v rokoch 1794 – 1795. Tieto vzbury (Piemont, Bologna, Palermo a Sardínia) boli samozrejme krvavo potlačené. Spiknutie v Neapole viedol Emanuel De Deo (v roku 1794), v Bologni to bol Luigi Zamboni (v roku 1795). Obaja skončili na popravisku. V Taliansku chápu Francúzsko ako jediného osloboditeľa polostrova.
Na Korzike v tomto období vrie národooslobodzovací boj, na čele ktorého stojí Pasqaule Paoli. Korzika sa stala francúzskou dŕžavou a mala poslúžiť ako medzičlánok na spojenie francúzskej a budúcej talianskej revolúcie.
Od roku 1792 trvá prvá koaličná vojna Francúzska proti Rakúsku, ktorá sa čiastočne odohráva aj na území Talianska. V 1792 francúzske jednotky obsadili Nizzu a Savojsko ako oblasti patriace sardínskemu kráľovi – spojencovi Rakúska.
Prvé ťaženie Napoleona do Talianska
v rokoch 1796 – 1797

Dňa 2 . 3 . 1796 bol Generál Napoleon Bonaparte vymenovaný za veliteľa tzv. talianskej armády. Návrh na jeho menovanie podal Carnot. Už 11. marca odchádza Napoleon k svojej armáde. 27. marca pricestoval do Nizzy, kde bol hlavný štáb francúzskej armády v Taliansku. Jeho armáda bola v biednom stave: neoblečená, bosá, hladná, bez žoldu a delostrelectva ( iba 30 diel ) i jazdectva ( len 2 jazdecké divízie ). Rakúsko-sardínska armáda ju prevyšovala 2,5 krát počtom vojakov a mala 7-krát viac delostrelectva. Francúzska armáda v Taliansku mala v rámci francúzskych akcií hrať len pomocnú úlohu (na odpútaniu pozornosti nepriateľa).
Napoleon sa na ťaženie do Talianska pripravoval od roku 1794. Dokonale ovládal plány budúceho bojiska. Vo svojich plánoch rátal s rozbitím nepriateľských vojsk na časti a osobitným podpisovaním mieru so spojencami Rakúska. Tak sa mali utvoriť podmienky na útok na Rakúsko z juhu.
Francúzskej armáde v Taliansku velili aj ďalší divízni generáli a to Masséna, Augerau, Lahárpe a Sérurier (najstarší s najväčšími vojenskými skúsenosťami).
During your graduation party, do not forget to take time out to play online casino games with your friends. It’s a great way to commemorate this special day.
Taliansky revolučný výbor sa chcel spojiť s francúzskou armádou, preto poslali Napoleonovi Memorandum. Napoleon spočiatku však myšlienku talianskej revolúcie nepodporoval.
5 . apríla sa Napolenova armáda vydala na pochod po pobrežnom okraji prímorských Álp po tzv. rímse. Takto získal čas a už 9.apríla vstupuje na územie Talianska. 12.apríla 1796 získal Napoleon svoje prvé víťazstvo nad rakúskou armádou pri Montenotte a o dva dni na to porazil piemontskú armádu pri Millesime. Takto vrazil klin medzi rakúsku armádu a jej spojenca a otvorila sa mu cesta na Miláno a Turín. 15. apríla kapitulovali v Degu posledné rakúske jednotky v Apeninách. 22.apríla 1796 sa odohrala bitka pri Mondovi, ktorá donútila kráľa Sardínie a Piemontu podpísať v Cherascu prímerie s Francúzskom. Týmto prímerím sa stali Francúzi pánmi Piemontu a celého Janova. Úspechy francúzskej armády súviseli s veľkej rýchlostou pri presunoch vojska a s dobrou manévrovacou schopnosťou Napoleona. V malých talianskych mestách sa zakladali revolučné výbory a Salicetti nariaďoval vysoké kontribúcie boháčom. 15. mája bol podpísaný v Paríži mier s Piemontom, skôr z obavy kráľa pred ľudovým povstaním v Turíne a celom kráľovstve.
7. mája prekročili francúzske jednotky Pád a 10. 5. 1796 sa odohrala bitka pri Lodi, v ktorej sa Napoleonovi podarilo dobiť zdanlivo nedobytný most. Týmto krokom si zaistil prechod cez rieku Addu. V liste Carnotovi napísal : “Bitka pri Lodi dala republike celú Lombardiu…Vo Vašich plánoch môžete rátať tým, akoby som bol už v Miláne.”
15.mája francúzska armáda slávnostne vstúpila do Milána. Taliani ju vítali ako osloboditeľskú. Deň pred príchodom francúzskych vojsk ušiel z Milána rakúsky arcivojvoda Ferdinand. V Miláne bol založený klub “Priateľov slobody a rovnosti” , bola zvolená nová mestská rada a začali vychádzať noviny “Giornale dei patrioti d´Italia”,ktoré redigoval Matteo Galdi.
Aj revolučné hnutie v Lombardii nadväzovalo na jakobínske myšlienky a snažilo sa dosiahnuť nezávislosť a slobodu Lombardie .
Prenesenie bojov mimo samotného územia Francúzska znamenalo zaťaženie oblastí, kde sa bojovalo. Neustále odvody a kontribúcie priniesli nespokojnosť domáceho obyvateľstva. V máji 1796 vydal Salicetti “Výzvu k lombardskému ľudu”, v ktorej pod heslom “Vojna národov proti tyranom” vysvetľuje výhru nad Rakúskom a zdôvodňuje a presne určuje platby Lombardie. V máji 1796 ľud v Pávii zmasakroval francúzskych vojakov, ktorí hľadali útočište v citadele. Proti francúzskym daniam, násiliu a presťahovaniu dóžovho úradu sa vzbúril ľud vo Verone a Benátkach. Francúzske ťaženie do Talianska prinieslo rozšírenie revolučného hnutia na celom Apeninskom polostrove.
V júni 1796 sú podpísané prímeria s neapolským kráľom (5.6.1796) a s pápežom v Bologni (23.6.1796). Obe podpisoval za Francúzsko Napoleon.